Moje životné presluchy.

 Životné presluchy sú niečo ako prešľapy, ale dejú sa vo zvukovodoch. Okolie občas tvrdí, že to nemá so sluchom nič spoločné, že to bude problém mojej hlavy ako takej, ale ja tomu neverím. Dejú sa mi často, zvykla som si ich pamätať noakosi sa mi vytrácajú. Začnem si zaznamenávať a postupne pridávať...

Existuje viac druhov presluchov. Dnes som si spomenula na tieto:

Môj obľúbený „rodinný presluch“: Pizzeria, čakáme na jedlo. Nudím sa, tak si všímam detaily interiéru. Kdesi vysoko pod stropom visí zrolované premietacie plátno.

Ja: „to by ma zaujímalo, ako sťahujú to plátno dole“.

On: „je tam motorček“.

Ja ( rozčúlená ): „pajonček?!?  Načo by tam bol pajonček?!?“.

Dcéra vyskočí a obzerá sa: „ Samo Tomeček? Kde?“ 

„Presluch dvojitý, až panikoidný“. Miesto - Tatranská Lomnica. Sme po túre, bývame v byte známych. Pokyny sú jasné - nezabudnite zavrieť okno, teraz sme maľovali, aby nenapršalo. Vychádzam z potravín, pred ktorým sedia môj muž a dieťa na veľkých kvetináčoch. Vonku leje. Podvedomie pracuje - zavreli sme okno? Panika zatemní mozog...

Ja: "okamžite si dajte na hlavykvetináče a utekáme domov!" 

Oni: sedia a majú divné výrazy v očiach.

Ja, na pokraji zrútenia: "nepočujete? Dajte si tie kvetináče na hlavy a utekáme domov!"

Dcéra: " aký kvetináč?" 

Ja: "čo akýkvetináč? Vyber si ten kvetináč z ruksaku a daj si ho na hlavu!"

A toto chvíľu pekne dookola, až konečne zmena.

Dcéra: "myslíš pršiplášť?"

Ja, už veľmi ale veľmi rozčúlená: " Jasne že pršiplášť, čo, nepočuješ?" 

Z tohto presluchu vyplýva aj ponaučenie - aj rozčúliť sa treba s chladnou hlavou :). 

Aj ja som len človek...

Mala som pokazené auto. Ukázalo sa, že navždy. Tak som cestovala do práce autobusom – mestským i prímestským. A pochopila – či skôr nepochopila veľa vecí.
Šoféri v prímestskom sa striedali.
Až na jedného boli väčšinou „svojskí“. Z ich pohľadu to bolo určite naopak.
Ten jeden totiž bol neskutočne milý, vtipkoval od rána, dokonca ma brával už na inej zastávke MHD, lebo sa stalo, že môj spoj meškal. A vždy ma sledoval, či tam nestojím v panike.... Tešili sme sa na neho. Ak by bol tento šofér učiteľ, bol by chválený, obľúbený, v triede by mal dobrú atmosféru.
Ďalší bol taký – ľudovo povedané „samonasierací“. Taký Disneyho Dudroš. Verím, že len čo vstal, už bol naštvaný, že deň začína ránom. On vám občas aj odzdravil, ale ten tón vás priklincoval k zemi. A keď chuderky starenky hlásili, že sú nad 70 ( aby neprepásli zľavu ) a nepovedali zastávku, kam cestujú, už sme sa báli všetci... Pri ňom nikto nemal právo byť starým a roztržitým, práve naopak, každý by mal byť slušný, stručný, nepotravný. No a keďže nám ide tak trochu o život, nikto nechce ešte viac naštvať naštvaného šoféra. Ak by bol učiteľom tento, žiakov by demotivoval už svojim zjavom, svojim tónom, svojim celým ja. Verím, že by prispel aj k zvýšenému  percentuálnemu podielu samovrážd u adolescentov, ktorý je aj tak na popredných priečkach. A predpokladám dlho by učiteľom nebol..... 
Iný bol zasa prísny. Ak ste sa chceli kamsi dostať, museli ste uvádzať presné názvy zastávok. Košičania vedia, že Magistrátu MK nikto nehovorí inak, ako Biely dom ( a Bielym domom bol odjakživa, tak ako Dom umenia bol a bude Bužňa či Sídlisko Dargovských hrdinov je Furča.... ). Každý to vie. Tento šofér nie. Reagoval systémom: „ja neviem, kde to je“. No a dovtedy trápil človeka, pokiaľ z neho nedostal presný názov. Často to bolo iba vďaka nám, spolucestujúcim, ktorí sme názov zakričali. Takýto učiteľ by mal „hlboko tam“ žiakov s poruchami učenia, chorých, slabých, žiadne rozumieš/nerozumieš, ale iba vieš/nevieš definíciu či poučku. Nič viac, nič menej. Čierne alebo biele. Tiež by mala jeho popularita klesajúcu tendenciu a Monitor by dopadol  katastrofálnejšie než je zvykom. Nikto by nemal právo na omyly, na opravy. Bol by taký malý diktátor. Možno by sa to niektorým rodičom páčilo, aj deťom s fotografickou pamäťou, aj bifľoškom. 
Ďalší šofér na vás kričal, ak ste automatu nedovolili dopovedať „priložte kartu“, ktorú ste priložili automaticky hneď, ako začal. Často podvedome...
Novému mladému zasa trvalo dosť dlho, kým naťukal, čo naťukať mal, no bol aspoň milý....
Jeden spoj, viac možností, ako sa dostať do práce či naštartovať si deň. Všetkých šoférov sme však akceptovali a nešli sa sťažovať. Uviedla som príklad šoférov. Ale takto by som mohla menovať zážitky z úradov, obchodov, nemocníc.
Všade pracujú aj ľudia, ktorí prenášajú svoje nálady na klientov, zákazníkov, pacientov. A väčšinou im to strpíme.

My učitelia sme ( či už chceme alebo nechceme ) v tomto trocha iní.
Sme pod drobnohľadom detí a hlavne rodičov. A tí neraz patrične okomentujú naše nálady, najlepšie priamou sťažnosťou u vedenia školy. Vraj je to akási nová móda – obísť učiteľa a rovno za vedením. A pritom mnohí z nás sme v skutočnosti tiež svojskí, tiež máme svoje problémy, nálady. Iba navonok sme ako ten prvý – vchádzame do triedy vysmiati.
Nie div, že som sa aj ja dočkala komplimentu od žiačky, ktorá vraví: „ Pani učiteľka, vy ste mali byť herečka!...... Vlastne, vy ste herečka!“.
Áno, som. A často ma to stojí, milí rodičia, nesmiernu námahu vojsť medzi prvákov a usmievať sa, povzbudzovať ich či pozitívne na nich vplývať i keď najradšej by som kričala od únavy či zlosti pod ťarchou osobných problémov.
Tak vás prosím, odpustite mi, ak sú dni, ak ma neuvidíte usmiatu či pozitívne naladenú. Tak, ako odpúšťate šoférom, úradníkom, lekárom.......

P.s.: nedá mi nepriložiť link na túto fotku, ktorá mnohé vysvetľuje ( ale neospravedlňuje ) https://clanky.regeneracnecentrum.sk/wp-content/uploads/2012/06/AkoToBolo6.jpg

Testovanie vlani, úroveň A2, teda úroveň nižšia ako B1. Čas na test – 90 minút/60 otázok.
Miestnosť P5, Košice. Vchádzame so zmiešanými pocitmi – ako vždy pred podobnými udalosťami. Zapíšeme sa a hneď sa aj dozvedáme, kde sedíme. Mala som určené miesto kdesi v predposlednom rade. Vediac o akustických problémoch miestnosti sa okamžite pýtam – budú zapnuté veľké reproduktory? Nie, dozvedám sa. Reku, na listening môžem zabudnúť. Našťastie je v miestnosti ako dozor pani Blichová osobne. Po usadení okamžite zavelí, že vidí voľné miesta nižšie, aby sme sa my zhora presunuli. Predpokladám, aj vďaka tomuto jej ľudskému prístupu som zvládla listening na plných 20 bodov. Pani Blichová dáva jasné pokyny, spolu a bez problémov vyplníme odpoveďový hárok. Na tabuľu napíše čas, kedy sme začali, po určitých intervaloch ho nenápadne aktualizuje. Všetci sme pokojní, atmosféra je tiež pokojná. Pracujeme plných 90 minút, počas ktorých môžeme opustiť miestnosť a ísť na toaletu, ak dodržíme jasné pravidlá. Odchádzala som s dobrým pocitom z testovania. Opäť verím, že celá atmosféra, ktorú pani Blichová ako dozor vytvorila, jej profesionalita prispela k tomu, že som test, vlastne aj celkové testovanie zvládla s dvojbodovou stratou na 238 bodov ( tu sa nevychvaľujem,  len som chcela vykresliť, že som naozaj jedna z tých, ktoré sa venujú tomuto štúdiu zodpovedne a ak sú "normálne" podmienky, vidno to ja na výsledkoch ).

Testovanie tohto roku, úroveň B1, teda úroveň vyššia ako vlani.  Čas na test – 60 minút/60 otázok.

Miestnosť P5, Košice. Opäť. Vchádzame so zmiešanými pocitmi. Opäť. Zapíšeme sa a hneď sa aj dozvedáme, ako sedíme. Musia byť medzi nami 2 sedadlá voľné a jeden celý rad. Rešpektujeme to a sadáme. Ja do prvého radu, poučena spred roka. Onedlho skúšajú veľké reproduktory, čo ma nesmierne poteší – reku ejha, koordinátori z UPJŠ opäť naslúchali našim pripomienkam a napravili nedostatky. Presadnúť však už nemám kde. Vlani horzilo nepočutie, teraz ohluchnutie, pomyslela som si. Motajú sa okolo nás samí pekní chlapci, čo nás teší. Nie však nadlho.  

Začíname vyplňovať odpoveďové hárky. Chaos nad chaos. Jeden administrátor tvrdí, že to nevadí, že sú tam 3 kolónky na dopísanie kódu, máme celý kód zapísať iba do jednej kolónky. Potom druhý napíše na tabuľu, ako to naozaj má byť. Tak sa škrtá. Potom sa vypisuje forma testovania ( nespomeniem si na presnú formuláciu ), tvrdia, že tam máme napísať  B1, lebo my sme úroveň B1. Ohradíme sa, lebo si pamätáme z vlaňajška, že sa tam písalo A alebo B podľa formy testu. Kolegyňa vedľa vraví – „vidíš, mladému sa oplatilo prísť, aspoň sa niečo naučil.“ Ešte stále máme relatívne dobrú náladu. Informáciu o tom, že máme iba 60 minút som prepočula. Keď sme vchádzali, sme ich poprosili, nech píšu na tabuľu čas, reku budeme tam sledovať, vlani nám to veľmi pomáhalo. Prisľúbili no nestalo sa.
Začal listening. „Prečítajte si položky 1 až 10....“. Prečítala som asi tak šiestu a už začal listening. Neviem posúdiť, či bol alebo nebol adekvátny pre úroveň B1, jedno viem isto – bol prirýchly na to, aby som sa stihla v texte zorientovať. Tak ostali mnohé kolónky prázdne na mojom papieri. Ostatní na tom neboli lepšie.
Skončil listening, začala som listovať v teste. V tom sa z reproduktorov opäť ozvalo: „Prečítajte si položku 1-10...“. Zúfalo sme ich všetci začali v teste hľadať v časti čít. s porozumením. Trvalo, kým sme pochopili,  že nám opäť púšťajú listening. Niektorých to potešilo, mňa nie, vedela som, že čo som nepočula predtým, nebudem ani teraz. Chvíľu som to sledovala, no radšej som chcela robiť ďalšie časti testu v nádeji, že tam nachytám viac bodov. No veľmi sa nedalo – sedela som v prvom rade a zvuk z reproduktorov sa zdal byť čoraz hlasnejší a otravnejší. V miestnosti zavládol nepokoj, každý chcel, aby mládenci ten listening vypli. Nestalo sa. Tvrdili, že oni tu majú dozorovať, ale nesmú zasahovať. Tak sme si to vypočuli do konca druhý krát. Ledva sme sa pustili do ďalšej časti testu, opäť sa ozvalo: „Prečítate si položku 1-10...“ No a to už bola prisilná káva, začali sme sa búriť, mládenci stále tvrdili, že oni nesmú zasahovať. Trvalo hodne dlho, kým boli ochotní stíšiť a neskôr vypnúť  listening. A oznámiť nám, že máme ešte 25 minút. Na všetko ostatné. Uznali, teda skôr oznámili, že to bola chyba a veľkodušne nám nadstavili 10 minút. 

Nie, nebola to chyba. Bol to obrovský prešľap, maximálna neprofesionalita a hanba.  Podľa mojich informácií  boli títo administrátori vyslaní až z hlavného mesta cez ŠPU, aby sa zaručila bezpečnosť a objektivita testovania. Tak tú si teda predstavujem inak. Projektu chýbajú peniaze zdá sa ( veď je ticho okolo letných škôl či zahraničných stáží ) a tu sa platia amatérom peniaze, cestovné, predpokladám stravné a možno aj ubytovanie, ktorí si nedajú ani tú námahu, aby sa naučili základné veci, ktoré sa od nich očakávajú.
Ako som vravela na začiatku – neviem posúdiť adekvátnosť času či testu pre našu úroveň. Jedno ale viem – vďaka týmto prešľapom zo strany administrátorov, ktorých vyslalo ŠPU budú naše výsledky testov zlé, zlé, zlé. Verím, že sa dočkáme minimálne vysvetlenia ( ospravedlnenia? ) zo strany ŠPU, ako mohlo dôjsť k takýmto fatálnym nedostatkom zo strany administrátorov. Verím, že výsledky týchto testov ( veď nie sú postupové ) budú strčené kdesi na spodok písacieho stola a nikto ich nikdy nebude vyťahovať a ukazovať ako naše výsledky, lebo to by nebola pravda, podmienky na testy sme nemali dodržané. A taktiež verím a dúfam, že ŠPU opäť začne s nami komunikovať, lebo odchodom pani Blichovej  sa táto komunikácia zmenila na suché pokyny a oznamy z vašej strany a bojíme sa, že sa vráti stav spred roka, kedy nikto s nikým nekomunikoval a vznikali mnohé nedorozumenia na oboch stranách, mnohé fakty sa často nechtiac prekrúcali – taktiež na oboch stranách.
Čo dodať na záver – tešíme sa na zaslúžené prázdniny, ktoré budú, zdá sa, bez sľubovaných zahraničných stáží. Potom najnáročnejší rok. Verím, že sa v ňom podobné chyby nebudú opakovať. 

Včera sme mali prvé, zakladajúce stretnutie Klubu moderných učiteľov "Prima klub" pre učiteľov prvého stupňa. Mojim plánom do budúcnosti je, aby sa klub rozrástol a aby spájal učiteľov 1. stupňa, vychovávateľky a učiteľky z materských škôlok. 

Mrzí ma, že som dovtedy kombinovala termín 1. stretnutia, až som to prekombinovala ( typické :-D ).

Ale stretnutie bolo úspešné, klub založený, plány naplánované ( fotky vo fotogalérii https://ibistrauss.webnode.sk/fotogaleria/#tri-gracie-jpg1 ).

Teším sa na najbližšie stretnutie 23. novembra, kedy si ukážeme tvorbu stránky vo webnode a Danica Slašťanová sa podelí s nami so skúsenosťami s rôznymi grafickými editormi. Ďalšie strenutia budeme plánovať podľa záujmu priebežne, určite budú 2 strenutia zamerané na Hot Potatoes. Nebudú chýbať burzy nápadov - na spestrenie sveta IKT to budú rôzne techniky ručných prác ( v decembri to bude v hlavnej úlhe so špagátom ako napr: https://ibistrauss.webnode.sk/album/servitka-inak/#p8110706-jpg ). 

Pre tých, ktorí by uvažovali o vstupe do Prima klubu - zárukou toho, že sa v klube naozaj vzdelávať sú mená ako Danica Slašťanová, Janka Lacková a Slávka Kalakayová, teda 3 absolútne profesionálky vo svete IKT. Som rada, že ich poznám a že ich mám v klube. 
Ďakujem Kvetke a Gymnáziu T. Akvinského, že prichýlili klub i moju maličkosť, čo sa týka počítačov si pripadám ako bezdomovec :( .

Teším sa na ďalšie stretnutia, 

Ibi

ČS Letná škola Kopanice.... Bolo neuveriteľne..... Ostatne, presvedčte sa sami:

https://www.youtube.com/watch?v=Fa1HBDYX2ow&feature=feedlik

Tento sen som snívala v novembri 2010.... Po desiatich mesiacoch ho snívam zas, vracia sa to ako nočná mora..... Prečo?  Viď  https://ibistrauss.webnode.sk/news/mojich-5-minut-slavy-/  .

O snoch....

Sny sú dobré.

Sny sú potrebné.

Aj ja mám jeden, ktorý sa mi neustále vracia. Objednávam si v ňom pracovné zošity a oni mi ich pošlú. Do 3 dní. Smiešnych 6 kusov ( no môžem ja za to, že učím na vidieku v spojenej triede? ). A na moje zdesenie mi posielajú kompletný metodický materiál pre učiteľa – a to zdarma!

V tomto štádiu sna ma zalieva pot. Asi je to omyl, veď doteraz mi nikto neposlal nič, jedine ak som splnila ich predstavu, čo bolo minimálne 15 kusov.... Brrrr. Som človek čestný, tak volám dodávateľovi, reku – či je to v poriadku, že som dostala metodiku ( podotýkam takú, o akej sa mi doteraz ani nesnívalo, to by som musela asi byť na LSD ), CD, DVD, akési pomocné námety, ako učiť cudzí jazyk dyslektikov?!?....  A oni že : „Veď metodika pre učiteľa je pre učiteľa. Čo s tým má spoločné počet žiakov?“  V tomto štádiu sna ma už zalieva horúčava. Ešte že nie som hore, to by bolo na infarkt. Ta to už kde by sme boli, že by nejaký distribútor myslel aj na učiteľa, teda na „spotrebiteľa“?!? Toľko rokov nebolo dieťa ako dieťa: 14 vzdelaných detí je predsa nič, ale 15 – to už si zaslúži učiteľ odmenu!

Sen sa mení na nočnú moru. Určite sa prehadzujem z boka na bok ako tuleň. Tak sa presúvam na seminár k učebnici. Excelentný. Pani vie o čom rozpráva, dokonca je to k veci. A ja sa naučím, ako mám učiť, aby som to robila naozaj dobre. Tak to už je na mňa priveľa! Zobúdzam sa spotená, zničená.  Vložím CD, následne DVD k učebnici English World do PC a pripravím sa na hodinu. S radosťou sa pustím do výroby pomôcky – domina ( veď mám na to čas a chuť ), ktoré si zajtra deti zalaminujú v laminátore ( hrozné slovo ) a nastrihajú.  A už si predstavujem tú ich radosť.

Moje nervy!

To nebol sen, je to pravda!

            S elánom sa idem pripraviť na ďalšie hodiny. Zisťujem, že nemám nič. Nemám učebnice, nemám pracovné zošity. Až teraz sa preberám zo sna naozaj. Chtiac–nechtiac pochopím. English World bol jediný, ku ktorému sme objednávali pracovné zošity z konkurenčného prostredia anglických učebníc. Ostané dodáva – pardon, oprava, nedodáva MŠ, poprípade distribútori zvyknutí na monopolné postavenie. Začína mi to pomaly dochádzať. Ich monopol dodávateľa nie je o sne, je o krutej realite. O realite o ničom. 

Asi ste pochopili, že učím v reformnom ročníku. A k tomu v spojenej triede, kde tretiaci ešte nemajú, štvrtáci už nemajú. Nikoho netrápi, že sa pripravujem na vyučovanie x-násobne dlhšie, ako iný učiteľ. A že školu ( a žiaľ aj seba ) stojím plno peňazí z rozpočtu, lebo kopírovanie predsa len stojí peniaz. A ako učiteľ dvoch spojených tried nemám nárok ani na triednický príplatok za 2 triedy, lebo sú to triedy s-p-o-j-e-n-é.

Tretí rok učím z toho, čo si pripravím, porušujem zákon a kopírujem ( s tichou podporou kompetentných ). Už ani nemám potrebu to zatĺkať, robí to každý. Je mi nanič. Nádej som vkladala do AITECu, ten jediný sa snaží a robí čosi aj pre učiteľa. No škrt, prišlo nové výberové konanie a hups - môj myšlienkový pochod sa mi už nepáči. Komu som čo spravila, že sa chcem mučiť zamýšľaním sa nad monopolným objednávkovým ( či skôr neobjednávkovým ) systémom objednávania učebníc cez MŠ ( ADREM )?!? Že vraj konkurenčný boj neprinesie kvalitu? Že je to správne, ak vydávanie učebníc nie je biznis? To akože teraz to nie je biznis?!? Veď žiak je v dnešnom systéme tiež tovar. A či nie?

A dosť!

Zatváram oči.

A snívam....

... Zbežne si pozriem všetky učebnice a pracovné zošity 3. ročníka, urobím si predstavu o hodinách: Mám učebnice, mám pracovné zoašity, mám sa o čo oprieť - teda mám čas. Tak si urobím jednu či dve PP prezentácie,  pripravím si nejaký ten test a vyvesím ho na www.bezkriedy.sk , na Prírodovedu si pripravím materiál v Planéte vedomostí, veď mám zavedený internet v triede... Je mi fajn.....

Neopovážte sa ma zobudiť!

Pozdravujem z Košíc celý tím, ktorý vymyslel a riadil kurz Prezentačné zručnosti vedúceho klubu moderných učiteľov. Platilo v ňom doslovne "Učme sa navzájom", a to vďaka fóram, do ktorých sme pravidelne prispievali.

Vďaka, ešte veľa takýchto vydarených kurzov prajem.

Ak sa vám niektoré z mojich blogov budú zdať povedomé - väčšina už bola poublikovaná v Dobrej škole, Zborovni či inde.... Sľubujem - pribudnú aj nové. Chce to čas a inšpiráciu :)