Aj ja som len človek

Aj ja som len človek...

Mala som pokazené auto. Ukázalo sa, že navždy. Tak som cestovala do práce autobusom – mestským i prímestským. A pochopila – či skôr nepochopila veľa vecí.
Šoféri v prímestskom sa striedali.
Až na jedného boli väčšinou „svojskí“. Z ich pohľadu to bolo určite naopak.
Ten jeden totiž bol neskutočne milý, vtipkoval od rána, dokonca ma brával už na inej zastávke MHD, lebo sa stalo, že môj spoj meškal. A vždy ma sledoval, či tam nestojím v panike.... Tešili sme sa na neho. Ak by bol tento šofér učiteľ, bol by chválený, obľúbený, v triede by mal dobrú atmosféru.
Ďalší bol taký – ľudovo povedané „samonasierací“. Taký Disneyho Dudroš. Verím, že len čo vstal, už bol naštvaný, že deň začína ránom. On vám občas aj odzdravil, ale ten tón vás priklincoval k zemi. A keď chuderky starenky hlásili, že sú nad 70 ( aby neprepásli zľavu ) a nepovedali zastávku, kam cestujú, už sme sa báli všetci... Pri ňom nikto nemal právo byť starým a roztržitým, práve naopak, každý by mal byť slušný, stručný, nepotravný. No a keďže nám ide tak trochu o život, nikto nechce ešte viac naštvať naštvaného šoféra. Ak by bol učiteľom tento, žiakov by demotivoval už svojim zjavom, svojim tónom, svojim celým ja. Verím, že by prispel aj k zvýšenému  percentuálnemu podielu samovrážd u adolescentov, ktorý je aj tak na popredných priečkach. A predpokladám dlho by učiteľom nebol..... 
Iný bol zasa prísny. Ak ste sa chceli kamsi dostať, museli ste uvádzať presné názvy zastávok. Košičania vedia, že Magistrátu MK nikto nehovorí inak, ako Biely dom ( a Bielym domom bol odjakživa, tak ako Dom umenia bol a bude Bužňa či Sídlisko Dargovských hrdinov je Furča.... ). Každý to vie. Tento šofér nie. Reagoval systémom: „ja neviem, kde to je“. No a dovtedy trápil človeka, pokiaľ z neho nedostal presný názov. Často to bolo iba vďaka nám, spolucestujúcim, ktorí sme názov zakričali. Takýto učiteľ by mal „hlboko tam“ žiakov s poruchami učenia, chorých, slabých, žiadne rozumieš/nerozumieš, ale iba vieš/nevieš definíciu či poučku. Nič viac, nič menej. Čierne alebo biele. Tiež by mala jeho popularita klesajúcu tendenciu a Monitor by dopadol  katastrofálnejšie než je zvykom. Nikto by nemal právo na omyly, na opravy. Bol by taký malý diktátor. Možno by sa to niektorým rodičom páčilo, aj deťom s fotografickou pamäťou, aj bifľoškom. 
Ďalší šofér na vás kričal, ak ste automatu nedovolili dopovedať „priložte kartu“, ktorú ste priložili automaticky hneď, ako začal. Často podvedome...
Novému mladému zasa trvalo dosť dlho, kým naťukal, čo naťukať mal, no bol aspoň milý....
Jeden spoj, viac možností, ako sa dostať do práce či naštartovať si deň. Všetkých šoférov sme však akceptovali a nešli sa sťažovať. Uviedla som príklad šoférov. Ale takto by som mohla menovať zážitky z úradov, obchodov, nemocníc.
Všade pracujú aj ľudia, ktorí prenášajú svoje nálady na klientov, zákazníkov, pacientov. A väčšinou im to strpíme.

My učitelia sme ( či už chceme alebo nechceme ) v tomto trocha iní.
Sme pod drobnohľadom detí a hlavne rodičov. A tí neraz patrične okomentujú naše nálady, najlepšie priamou sťažnosťou u vedenia školy. Vraj je to akási nová móda – obísť učiteľa a rovno za vedením. A pritom mnohí z nás sme v skutočnosti tiež svojskí, tiež máme svoje problémy, nálady. Iba navonok sme ako ten prvý – vchádzame do triedy vysmiati.
Nie div, že som sa aj ja dočkala komplimentu od žiačky, ktorá vraví: „ Pani učiteľka, vy ste mali byť herečka!...... Vlastne, vy ste herečka!“.
Áno, som. A často ma to stojí, milí rodičia, nesmiernu námahu vojsť medzi prvákov a usmievať sa, povzbudzovať ich či pozitívne na nich vplývať i keď najradšej by som kričala od únavy či zlosti pod ťarchou osobných problémov.
Tak vás prosím, odpustite mi, ak sú dni, ak ma neuvidíte usmiatu či pozitívne naladenú. Tak, ako odpúšťate šoférom, úradníkom, lekárom.......

P.s.: nedá mi nepriložiť link na túto fotku, ktorá mnohé vysvetľuje ( ale neospravedlňuje ) https://clanky.regeneracnecentrum.sk/wp-content/uploads/2012/06/AkoToBolo6.jpg