Všetci poznáme povinnosti učiteľa, kto­rý bol poctený právom vykonávať na chodbe dozor. Ráno príde, postaví sa na chodbu. Zazvoní – už je v triede. Zazvoní – pustí z ruky kriedu a vybehne na chodbu skôr, než zvonec dozvoní. Zazvoní – uteká do ďalšej triedy. Zazvoní – odhadzuje špongiu, tvrdým bodyčekom odstraňuje žiaka, ktorý mu hatí cestu a beží... Zazvoní – ... A tak pekne dookola. V deň dozoru učiteľ neprijíma stravu, nechodí na toaletu, nerozpráva sa s kolegami a je v neustálom strehu.

      Aby sme to my, dozorujúci učitelia, zvládali ľahšie, vypracovala som návrh novely (zatiaľ neexistujúceho) Zákona o dozore. Tu sú jej hlavné tézy:

Ø V deň dozoru môže zamestnanec požiadať o uvoľnenie z práce bez podania vysvetlenia. V žiadosti však musí uviesť meno (nenávideného) kolegu, ktorý bu­de vykonávať dozor namiesto neho. Riaditeľ nebude skúmať dôvody a nebude žiadať vysvetlenie.

Ø V prípade, že je učiteľ svedomitého charakteru a predošlý bod novely sa mu nepozdáva, môže využiť právo vypovedať (bude však využité proti nemu), prípadne vzniesť námietky, avšak iba v miestnosti na to určenej (Lampáreň) a osobe na to určenej (lampe s ľudskou tvárou).

Ø Deň pred vykonávaním dozoru učiteľ neje a nepije, aby nemal telesné potreby. Slabší jedinci môžu podstúpiť intravenóznu aplikáciu tekutej stravy.

Ø V rámci prípravy na dozor sa učiteľ zúčastní na kurze levitácie, prípadne si pozrie legendárny seriál Randall a Hopkirk, aby rýchlejšie zvládal presuny z miestnosti do miestnosti.

Ø Aby zabránil nežiadúcemu zdržaniu sa v niektorej triede, pomôcky na všetky hodiny nosí neustále pri sebe, a to v plecniaku (ktorý si zadováži na vlastné trovy). Ten by mal byť dostatočne priestranný a farbou by mal ladiť s oblečením, aby zároveň pomáhal rozvíjať estetické cítenie žiakov.

Ø Z obdobného dôvodu sa dozorujúci učiteľ celý deň usmieva, nekričí a nerozčuľuje sa.

Ø Aj obuv učiteľa-dozorcu musí byť farebne zladená s plecniakom. Najvhodnejšie sú topánky s bielou podrážkou a s kolieskami. 
Zdatnejší jedinci si môžu zabezpečiť kolieskové korčule. O konečnom výbere vhodnej obuvi rozhodne pedagogická rada na základe testu zdatnosti. Na vybraných športových školách sú povolené aj korčule určené na skákanie a na tzv. aggressive rollerblading. Podmienkou je, že ako prekážky na preskakovanie nebudú služiť žiaci, ale iba ich tašky, prezúvky či iné veci voľne sa povaľujúce na chodbách školy. (V tomto prípade je prípustná aj helma, opäť však s dôrazom na estetiku.)

Ø Pred nástupom na prvý dozor absolvuje učiteľ povinnú návštevu psychiatra. Posedenie na tému „Nemusím byť schizofrenik, ak som naraz na dvoch miestach“ si však pedagóg hradí z vlastného, nakoľko poisťovňa takéto špecifické výkony neprepláca. Ak učiteľ takéto sedenie neabsolvuje, podpíše s riaditeľom školy dohodu, že nebude žiadať o náhradu mzdy v prípade, že sa počas dozoru psychicky zrúti.

Ø Prvý júnový pondelok navrhujeme vyhlásiť za Medzinárodný deň bez dozoru a za štátny sviatok.

 Táto novela je zatiaľ iba návrhom a má iba odporúčací charakter. Akékoľvek pripomienky sú vítané. Dozoru zdar!

Mal 19, prežíval ( myslím ) najšťastnejšie obdobie svojho života. Je tomu práve 5 rokov, kedy odišiel nečakane, nepochopiteľne, tragicky. Jeho odchod ma naučil stať sa lepším, úprimnejším človekom. Aspoň dúfam. Naučil ma tešiť sa z každej maličkosti, čím mi spríjemnil nejeden deň.

Bol synom mojich priateľov, tak trocha aj syn, ktorého som nikdy nemala. Množstvo spoločných zážitkov, dovoleniek, víkendov. Keď mal asi 16, potreboval oblek na venček. Prišiel si ho požičať k nám. Bol to nezabudnuteľný pohľad, keď objavil „ten“ oblek. Luxusný, s vestičkou a z netradičného padavého materiálu, tmavohnedý, s jemnými, ledva badateľnými oranžovými pásikmi. Keď si ho obliekol, pobehoval po byte, ako keby práve vyhral Loto. Vôbec mu nevadilo, že mu je široký v ramenách. Bol vraj taký „mafiánsky“, ako by nosil boss typu Al Capone. Myslím, že sa v ňom aj ako boss cítil.

Oblek vrátil, no viem, že veľmi po takomto túžil. Nám v skrini vlastne iba zavadzal, nosiť ho nemal kto, bol iba niečo ako nostalgická spomienka na obchod a časy podnikania. Je zvláštne, ako vieme nezmyselne lipnúť na materiálnych veciach.

V jeden deň, asi pol roka pred tragickou udalosťou, som sa rozhodla, že mu ho darujem na jeho 20-te narodeniny. Dala som ho vyčistiť ( prečo, ak bol čistý? Netuším.) a zavesila s tým, že som si stále predstavovala, ako sa bude z neho v októbri tešiť. Nestalo sa, 20-ky sa nedožil, opustil nás o necelé 2 mesiace skôr. Svoju prvotnú bolesť, zlosť a výčitky som si vybíjala práve na tomto obleku. Kričala som na neho, hladkalo ho, vyberala zo skrine a zasa dávala späť.

Oblek si obliekol na svojej poslednej ceste týmto svetom a šiel v ňom na svet druhý. No už mu to radosť neurobilo. Ani mne. Nikomu.

Dnes už viem, že by sme nemali hľadať dôvody či čakať na príležitoť, prečo niekomu povedať, že ho máme radi. Nemali by sme hľadať dôvody robiť iných ľudí šťastným. Ak máme potrebu, urobme to. Darčekom, slovom, skutkom. Hoc aj teraz hneď. 

Kupujem v potravinách čosi pri pulte s mäsom.
Pani vraví, že "3,71".
Potom mi začala pekne odpočítavať výdavok: 
"3,80; 4; ....milión". 
Okamžite sme uzavreli dohodu, že odteraz chodím nakupovať iba do tohto obchodu, lebo tu človek bohatne.
Pobavená a vysmiata sa presúvam k mrazničke, kde staručká tetuška rieši dilemu.
Má iba 50,- centov, chcela si kúpiť smotanu na varenie na zemiačky, ale objavila zlacnenú hrudku.
Zisťuje cenu, predavačka jej z diaľky kričí, že je na tovare.
Iste, len teta to nevie nájsť, tak prídem k nej a jej to prečítam. 72,- centov.
Môžete hádať, ako to skončilo. Kúpila som tete smotanu aj syr. A ešte aj briošky. 
Zapatila som, teta mlčky a s pokorou čakala za pokladňou. Prišla som za ňou, odovzdala nákup. Teta pomaly siahla do svojej tašky. 
Na oplátku som od nej dostala petržlenovú vňať, ktorú chcela predať na trhu, no nikto si ju nekúpil. 
Môj úsmev sa razom zmenil na vlhko v očiach.
Byť milionárkou na chvíľu bolo fajn, byť dobrým človekom bolo ale lepšie .

Značkový servis, obyčajná výmena stierača.
Pat, vždy úslužný a zvaný aj Speedy Gonzales, mal práve zákazníka. Oproti sa nudil Mat, zvaný aj Bradypus, čítaj leňochod.
Tak vravím Matovi, že potrebujem vymeniť stierač. 

Mat vraví, že to má na starosti Pat. 

Ale keďže som sa tvárila dostatočne nespokojne, tak mi vraví, že sa na to pozrie v PC, či majú na sklade. Vraj to majú vždy na sklade. 

Vysvitlo, že dnes nie je vždy, ale že mi to objednajú. A ja že hm, joj, to je zlé.... A on že musím počkať na Pata, on mi to objedná. Ten sa mi po istom čase konečne mohol venovať. Jeho naspeedovaný mozog vymyslel plán – čo tak pozrieť, či niektorý zo stieračov na sklade sa nezhoduje s týmto mojím, divným? A myšlienku predniesol Matovi. Ten má totiž prístup do skladu. Pomalým krokom sme sa presunuli pred budovu, Mat odmontoval stierač. Šiel s ním do skladu.

Po čase sa Mat vrátil so stieračom, ktorý sa tváril identicky. Podal ho Patovi, nech ho ide namontovať. Pat veselým rezkým krokom vybehol von. Dlho, dlho nič. Vrátil sa rovnakým rezkým krokom a prehlásil, že stierač nesedí,  nevedel ho ani len trocha nastoknúť.
Nasledovala nedeľná chvíľka poézie a zamilované pohľady na koncovky stieračov. Skutočne sa javili identické. Potom nasledoval malý firemný workshop a dialóg o tom, ako to „nastokoval“, ako a prečo to nevedel nastoknúť, ako to vyzerá byť rovnaké, ale nie je....

Ako to už chodí, za všetkým hľadaj ženu. Tá sa ozvala spoza pultu: „A to je stierač z auta tej istej značky?“ Vraj áno. Žena predniesla počudovanie, lebo si myslela, že jedna značka má rovnaké koncovky stieračov. Prišlo jej to logické. Nastala chvíľa ticha.  Pat s Matom si vymenili pohľady a šli von na férovku. Viete, ako pán Pávek s Otíkom Rákosníkom. Pat predbiehal, Mat dobiehal a miestami  sa strafili do rytmu. Naspäť prvý dobehol Pat. Vraj kolega má väčšie skúsenosti. Kolega sa pomalým bradypusovským krokom vrátil a skonštatoval, že je tam vo vnútri poistka, len kolega Mat o tom nevedel, lebo on nezvykne meniť stierače.
Mat bol celý happy, že sa niečo nové naučil.
Žena za pultom mala veľmi, ale naozaj veľmi zmiešané pocity.

No a ešte malý teambuildingový záver. Mat vystavil faktúru či čo to malo byť. Preposlal ju oproti sediacemu Patovi.
Záverečné zhrnutie - niekedy sa teambuildingové aktivity vymknú spod kontroly, inokedy ťa môžu doviesť až do stavu nepríčetnosti (ibistrauss.webnode.sk/news/ked-zlyha-asertivita-treba-s-pravdou-von/). Ale ak v tejto firme dostávajú za ne odmeny, Pat s Matom sú riadne bohatí!

Vráťme status učiteľom! OK, vráťme im ho. Ak by to bolo také jednoduché, neviedlo by sa o tom toľko prázdnych rečí. S receptom, ako na to, zatiaľ nikto neprišiel. Možno preto, lebo správne by to malo byť: vráťme si status učiteľa sami.

Kto ma pozná, vie, že nič nenechávam na náhodu. Že ľuďom, kolegom či priateľom, ktorých si vážim, preukazujem úctu, najčastejšie malými darmi či rôznymi formami servisu, z ktorých je zrejmé, že som si dala záležať a že to bolo šité na mieru a nie iba „lebo sa to patrí“. Pustila som sa do boja s veternými mlynmi a rozhodla som sa, že v rovnakom duchu zorganizujem metodický deň pre školy v pôsobnosti Košice-okolie.

Ústretová nadácia a skvelí lektori

V škole, ktorá patrí pod Košice-okolie, učím ôsmy rok. Doteraz som iba sledovala, ako sa pre školy v meste každý rok organizujú metodické dni. Učitelia tam dostávajú nenahraditeľné poznatky z praxe, vymieňajú si skúsenosti. Hoci sa mi podarilo na nich párkrát zúčastniť, tíško som ich mestu závidela.

Tentoraz som sa pustila do organizácie vlastného. Téma prišla bez váhania – tablety. Tie sme dostali do škôl, no dostať sa na kvalitné vzdelávanie bolo priam nemožné. O grant som požiadala Nadáciu Orange ako už niekoľkokrát predtým, keďže ich prístup bol zakaždým viac než ústretový a povzbudzujúci.

Oslovila som Jaroslava Ostera (konzultanta pre informačnú bezpečnosť a súdneho znalca) a Miloša Bélika (Škola na dotyk). Mená, predpokladám, viac než známe v učiteľskom prostredí. Po konferenciách Škola na dotyk a Škola na dotyk AKADÉMIA som okamžite oslovila aj Katarínu Kurucovú zo ZŠ v Sabinove. Všetci súhlasili s účasťou, do partie lektorov sa pripojil Ján Machaj, ktorý tvorí s Milošom Bélikom skvelo zohranú dvojicu lektorov. No a ešte nesmiem zabudnúť na moju maličkosť. Metodický deň T@blety v školách dostal podtitul Tablety v školách efektívne a bezpečne.

Učitelia dostali, čo si zaslúžia

Netvrdím, že to bolo jednoduché. V živote som neorganizovala akciu podobných rozmerov. Naplánovala som ju pre 50 účastníkov, prihlásilo sa niečo vyše 70. Aj napriek tomu, že metodický deň bol v čase polročných prázdnin. Bola to však jedna z mála možností, ako by sa tohto dňa mohli zúčastniť viacerí z jednej školy. Požiadala som o zmenu v rozpočte a vďaka ústretovosti Nadácie Orange som mohla vyhovieť všetkým záujemcom.

Metodický deň nebol iba o vzdelávaní. Keďže som sa už zúčastnila nejednej učiteľskej akcie či konferencie, a to aj na európskej či celosvetovej úrovni, pripadalo mi úplne v poriadku, že sme si počas prestávok mohli dopriať slušné občerstvenie. Aj s koláčmi, ktoré so mnou úplne dobrovoľne tematicky zdobili zavináčikmi aj Jaroslav Oster, Ivteka Filičková či Anička Chlupíková. Pamätáte? Osobné darčeky. Na záver obed a smotanový pohár a fľaša vody na cestu, veď väčšinou prišli učitelia z vidieka a ešte ich čakala cesta domov. Každá škola sa stala bohatšou o MicroSD kartu s adaptérom a USB čítačkou, ktorou si môže učiteľ navýšiť pamäť svojho tabletu či prenášať dáta z fotoaparátu a videokamery, a o publikáciu Ako na nástrahy internetu.

Učitelia odchádzali s pocitom, že boli rozmaznávaní, že takýto servis ešte nezažili, že to bolo niečo extra. Ja si však myslím, že to nebolo extra, bol to štandard, ktorý učiteľom prináleží a ktorý by mal byť samozrejmosťou. Aspoň podľa mňa. Verím, že sa nejeden učiteľ cítil dostatočne dôstojne a že nikto nemal pocit, že je „iba učiteľ“.

Toto je môj spôsob prinavrátenia statusu učiteľom. 
 

Milá Micka.

17 rokov v živote človeka je niekedy málo (napr. na spoznanie toho druhého), niekedy veľa (na spolužitie). Ale 17 rokov mačacieho života, hm, to je.... tak to už je niečo!

Ďakujem ti,

·         že si ma neustále testovala a dokázala mi, že moje hranice tolerancie sú posúvateľné až do nepredstaviteľných rozmerov. Určite to ocenili nielen deti moje, tak aj tie v škole,

·         že vďaka tvojim nešetrným praktikám ranného budenia mám teraz povesť ranostaja. Ďakujem, že si praktiky menila, raz darmo, bola si kreatívna.
Obzvlášť kruté bolo obdobie, keď si zakvačila nechtík do žalúzií, potiahla a potom si ich s víťazoslávnym úsmevom pustila. Ten rachot by zobudil aj korytnačku v decembri. Naučilo nás to spať pri svetle a vytiahnutých žalúziách. Veru, bol to náš identifikátor – bežní ľudia na noc žalúzie sťahujú, my sme ich vyťahovali.
Posledné obdobie testovania odolnosti sošiek či malej techniky typu mobil, diaľkové ovládanie a pod., ktoré si ráno zhadzovala na zem dovtedy, až ma to vypudilo z postele, tak toto obdobie malo naozaj svoje čaro. Hlavne, keď rodinu neštvalo to, že čo si rozbila, ale že sa budia na môj krik. Raz darmo, v rebríčku popularity si bola riadne vysoko. 

·         že si si z nás tak krásne vedela vystreliť. Ako keď si zaliezla do skrine a 3 dni nevyliezla, nebavila si sa dokonca ani so svojim dieťaťom, ktoré si ešte kojila. A ja som potom pána doktora presviedčala, že máš popôrodnú depresiu, prípadne že ti mlieko udrelo do hlavy. A ty si pritom iba samu seba odstavovala od svojho dieťaťa a ja som z toho vyšla ako totálny debil!

·         že si mi ukázala, aké je skvelé tvoje životné krédo: buď sama sebou a svet nech si s tým poradí. Verím, že vďaka tomuto krédu si sa dožila tohto úctyhodného veku, kým my sme okolo teba akumulovali vrásky či občas boli z teba na prášky,

·         že si nám dovolila bývať u teba,

·         že si nám občas aj gauč prepožičala,

·         že si tu bola. 

Po relatívne ťažkom dni sa uberám do obchodného domu. Len na spresnenie – obchodné domy nemusím. Poverená nákupom konkrétneho darčeka na zatrajšiu oslavu behám pred pokladňami, študujem stánky a predajne, zúfalo hľadám bodkovaný hrnček „lienka“. Vraj pred pol rokom ho tu niekto niekde videl.

Prechádzam okolo stánku O_2, kde si ma vytypuje prvý navoňaný, vyškolený macho. Pokúša sa cez mierne agresívnu marketingovú asertivitu a madam:“ Madam, nebuďte taká smutná, poďte ku nám, my vám zlepšíme náladu“. A už pochoduje so mnou, ja využívam svoje asertívne právo povedať nie, a tak ho slušne odmietam. Skĺzne sa až k jemným dotykom mojej paže, ja statočne bojujem ďalej, až to vzdá.
Hrnček daného typu, zdá sa, nikdy nikto nevidel, vraciam sa späť. Druhý macho, ešte voňavejší, to skúša cez mladú pani. „Mladá pani, máme pre vás návrh....“. Opäť využívam svoje asertívne práva a odmietam. Tento je odvážnejší, jemné dotyky sa zdajú byť iba zásterkou a čakám, kedy mi hornú končatinu uchytí a nepustí. Nervozitu uhrám do autu predstieraným smiechom a vysvetlím mu: "Až omladnem, vrátim sa". Mierne som ho týmto prekvapila a tak sa vzdialil.
Vybavujem telefonáty, na konci jedného odznelo: „Vráť sa späť a kúp to a to“. Na toto som nemala ani chuť, ani náladu,  ale však čo človek neurobí pre priateľov.
Ani si neuvedomujem, že sa blížim k stánku O_2. Spozorniem, keď sa oproti mne vyrúti tretí macho s vycereným úsmevom Thomasa Puskailera.
Som si predstavila zasa tú tortúru, tak sa púšťam do protiútoku ako prvá: „Som učiteľka a mám migrénu“. By ste videli, ako zmizol.
Sú situácie, keď pomôžu iba zbrane hromadného ničenia.
A keď zlyhá asertivita, treba s pravdou von.

Michael Douglas, že ako ti rozumiem? Mám rada film Voľný pád a vždy ho vnímam aj vďaka tvojmu hereckému výkonu emotívne až empaticky. Po dnešku bude tomu tak ešte viac.

Je ráno, dávam si načas. Nesmerujem do práce na prvé dve hodiny, ale vyhoviem prosbe zroneného človeka a idem ho psychicky podporiť a pomôcť mu bojovať s akousi komisiou, aby neprišiel o byt. Dávam si načas, naštvať komisiu sa predsa nevypláca.

Čistím namrznuté sklá na aute. S mojou nedorastenosťou a krátkymi ručičkami to ide dosť pomaly až groteskne. Sleduje ma pán z auta drahšieho ako celý môj majetok. Po čase stiahne okno, reku, ponúkne mi pomoc. Namiesto toho z jeho úst odznie: “Mladá pani, ešte dlho?“. Odpoveď sa pýtala automaticky: „Teraz už áno.“ a spomalím pohyby. Nemala som odvahu pozrieť na neho viac a odčítavať mu z pier odpoveď.

Snažím sa vyjsť z parkoviska, nedá sa. Rodičia musia priviesť svoje ratolesti (bavíme sa o bilingválnom gymnáziu) až rovno pred bránu školy, i keď vedia, že je to krátka, úzka a slepá ulica a že každé ráno je to tu rovnaké. Šetrime nožičky a topánočky našich detí, rozmaznávajme ich do nepríčetnosti, len tak ďalej.

Na miesto určenia prichádzam včas našťastie, aj ľudia z komisie sú ústretoví, rozumne komunikujeme a dospejeme k uspokojivému kompromisu.
Cestou do roboty sa zastavujem v McDonalde, chcem si kúpiť niečo na obed, lebo viem, že tu dnes budem dlhšie kvôli projektu. A tu, milý Michael, fiktívne vyťahujem zbraň podľa tvojho vzoru. Vymoženosť raňajkového menu dorazila aj k nám. Pot mi oblieva čelo ako tebe, ale zvládam to statočne. Nebudem mať teda šalát na obed, lebo ďakujem, vajcia na rôzne spôsoby si neprosím.
Tak sa zastavujem v obchodnom dome, kde budú vraj za 10 minút dopečené stehná. Poberiem sa tak do supermarketu, pre upokojenie si kupujem hyacint na stôl do triedy.
Na vozíku si zlomím necht do ostrého stavu. Chcem si kúpiť obyčajný pilník, no obchod mi ponúka ibna predražené, kameňmi vybíjané modely. Predýcham a dávam do vozíka. 

Nechcene ma zdržiava pri platení pán, ktorý práve teraz musí riešiť dilemu, čo on bude mať z toho, ak si kúpi poukaz na nákup v hodnote
5,-€. Predavačka nie je schopná dôjsť s ním k záveru, tak mu vysvetľujem, že sa to dáva ako darček. „A to načo dobré? A to komu treba? Čo on z toho bude mať?“ a stále to isté dookola. Neviem, ani ma to nezaujíma, ja chcem mať iba voľný prechod a chcem zaplatiť.
Črepník od hyacintu je špinavý, nedá sa odčítať čiarový kód. Utrieť ho niet s čím. Po úmornom naťukaní kódu mi predavačka slávnostne zahlási: „To je hyacint.“ V nemom úžase som neschopná reakcie.
Kúpim si to nešťastné pečené stehno a prosím si k tomu zabaliť hanácky šalát: “Prosím si hanácky šalát do toho stredného téglika“ a ukážem na neho. Berie ho do ruky a pýta sa ma: „koľko dekov?“.
Ja: „Neviem to odhadnúť, dajte mi plný téglik.“.
Ona: „No ale koľko dekov?“.
Drahý Michael, že ako som ti rozumela v tejto chvíli? Že veľmi.

Nebyť toho, že v momente, ako som cez druhú hodinu vstúpila do triedy, sa na mňa vrhli 3 deti (lebo viac som neuniesla :-D) a viseli na mne od radosti, že som došla, tak hádam aj skončím ako ty :).

3v1 nie je iba káva.....

Nie, nielen káva vie mať rôzne príchute. Každá udalosť, každý zážitok ich má tiež. Podobne bolo tomu aj v Československej letnej škole moderných učiteľov, ktorá sa konala 2. krát. Veľmi symbolicky, hneď za bývalými hranicami Československa. Na mieste, kde je všetko nielen symbolické, ale všetko dáva zmysel - chytáme dokonca signál mobilných operátorov oboch krajín. Praktické a hlavne poteší. Ďalší z dôvodov, aby sa tu každý cítil ako doma. 
Pôvodne mal mať tento článok nadpis 2v1. Ako Česko a Slovensko. Pochopila som, že 2 je málo. Postupne by som ich dokázala vymenovať veľmi veľa. Prišiel ale kompromis v podobe 3v1. Bolo to totiž nádherné stretnutie minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Našťastie, hlavne budúcnosti.

Začnem teda prvou ingredienciou - minulosťou. Tá má v káve príchuť nostalgie a hltáme ju každým slovom, každou spoločnou pesničkou, ktorá odznie pri večerných posedeniach. Táto chuť naberá na sile pri návšteve Múzea J.A. Komenského v Uherském Brode, kde je na stenách ponechaná mapa Českoslovenka s vyznačenými miestami, kde p. Komenský pôsobil či sa inak vyskytoval. Nesmierne to poteší. Veľa sa dozvedáme aj v Baťovom múzeu v Zlíne, jeho riadenie podniku či sociálna politika voči zamestnancom ďaleko predbehla dobu.

Prítomnosť. Možno má táto zložka kávy pre mnohých z nás trpkú príchuť, veď mnohí sa boríme s nemalými problémami v práci, na začiatku a konci ktorých je väčšinou nedostatok financií. Trpká príchuť pomaly mizne a mení sa na príjemnú keď zisťujeme, že nie sme v tom sami a že to, čo robíme, robíme dobre, že naše nápady a myšlienky sú zaujímavé. Vymieňame si ich na workshopoch či burzách nápadov, ktoré sa poväčšine predĺžia nad časový limit. Po prednáškach P. Beru či p. Knapa sa dozvedáme veľa aj o tom, ako vytvoriť lepšie vzťahy na pracovisku, ako byť tímovým hráčom a ako sa vedieť predať.   

Budúcnosť je zastúpená odbornými prednáškami zo sveta IT, príchuť má často doteraz nepoznanú, tajomnú. Začína sa však rozbaľovať pri návšteve neuveriteľného Centra Hi-tech centra pri SPŠ a OA v Uherskom Brode. 3D technológia v podobe 3D tlačiarní či kina s najnovšou aktívnou 3D projekciou a s neuveriteľnými edukačnými programami v nás vyvolávajú rôzne pocity. Zisťujeme, že za úspešným projektom sú nielen peniaze, ale aj trpezlivosť, čas a poriadna až dvojročná príprava. Teda to, čo u nás väčšinou chýba. Projekt zahŕňa aj možnosť exkurzie iných škôl, vrele odporúčam aj školám zo Slovenska.  

( https://www.centrumhi-tech.cz/ )

Káva získava neuveriteľnú lahodnú chuť. Má zvláštnu schopnosť – dovolí každému rozbaliť tú arómu, ktorá mu je najbližšie. U mňa sa zliali do jednej neopakovateľnej chuti. Viem, že si z nej prídem dať aj na budúci rok, zdá sa, že som si vypestovala prudkú závislosť. Rada si k nej dám zákusok vo forme priateľov a družných debát hoc aj v priestoroch sprístupneného wellnesu.  

Nech slúži tento článok ako námet či inšpirácia. Pre učiteľov, ktorí by chceli  tráviť svoj voľný čas nielen relaxom ale aj užitočne. Riaditeľom, zriaďovateľom, ktorí chcú mať na školách rozhľadených učiteľov – neváhajte, prispejte im na takéto podujatia, určite to nie sú vyhodené peniaze. A tu mám na mysli aj Slovenské letné školy, Road show či rôzne konferencie. Minimálne učiteľ cez svoju prácu spropaguje aj meno vašej školy. Veď – ruku na srdce, kto z nás by nechcel ochutnať a vychutnať túto jedinečnú chuť kávy, ktorú servírujú iba v Žítkovej v Hoteli Kopanice?
https://www.hotelkopanice.cz/

Tak takto nejako vyzeralo mojich 5 minút slávy... 

od minúty cca 17,37:  https://www.joj.sk/relacia-noviny/noviny-archiv/2011-08-09-noviny-tv-joj.html