Micke...

17 rokov v živote človeka je niekedy málo (napr. na spoznanie toho druhého), niekedy veľa (na spolužitie). Ale 17 rokov mačacieho života, hm, to je.... tak to už je niečo!

Ďakujem ti,

·         že si ma neustále testovala a dokázala mi, že moje hranice tolerancie sú posúvateľné až do nepredstaviteľných rozmerov. Určite to ocenili nielen deti moje, tak aj tie v škole,

·         že vďaka tvojim nešetrným praktikám ranného budenia mám teraz povesť ranostaja. Ďakujem, že si praktiky menila, raz darmo, bola si kreatívna.
Obzvlášť kruté bolo obdobie, keď si zakvačila nechtík do žalúzií, potiahla a potom si ich s víťazoslávnym úsmevom pustila. Ten rachot by zobudil aj korytnačku v decembri. Naučilo nás to spať pri svetle a vytiahnutých žalúziách. Veru, bol to náš identifikátor – bežní ľudia na noc žalúzie sťahujú, my sme ich vyťahovali.
Posledné obdobie testovania odolnosti sošiek či malej techniky typu mobil, diaľkové ovládanie a pod., ktoré si ráno zhadzovala na zem dovtedy, až ma to vypudilo z postele, tak toto obdobie malo naozaj svoje čaro. Hlavne, keď rodinu neštvalo to, že čo si rozbila, ale že sa budia na môj krik. Raz darmo, v rebríčku popularity si bola riadne vysoko. 

·         že si si z nás tak krásne vedela vystreliť. Ako keď si zaliezla do skrine a 3 dni nevyliezla, nebavila si sa dokonca ani so svojim dieťaťom, ktoré si ešte kojila. A ja som potom pána doktora presviedčala, že máš popôrodnú depresiu, prípadne že ti mlieko udrelo do hlavy. A ty si pritom iba samu seba odstavovala od svojho dieťaťa a ja som z toho vyšla ako totálny debil!

·         že si mi ukázala, aké je skvelé tvoje životné krédo: buď sama sebou a svet nech si s tým poradí. Verím, že vďaka tomuto krédu si sa dožila tohto úctyhodného veku, kým my sme okolo teba akumulovali vrásky či občas boli z teba na prášky,

·         že si nám dovolila bývať u teba,

·         že si nám občas aj gauč prepožičala,

·         že si tu bola.