Môj voľný pád...

Michael Douglas, že ako ti rozumiem? Mám rada film Voľný pád a vždy ho vnímam aj vďaka tvojmu hereckému výkonu emotívne až empaticky. Po dnešku bude tomu tak ešte viac.

Je ráno, dávam si načas. Nesmerujem do práce na prvé dve hodiny, ale vyhoviem prosbe zroneného človeka a idem ho psychicky podporiť a pomôcť mu bojovať s akousi komisiou, aby neprišiel o byt. Dávam si načas, naštvať komisiu sa predsa nevypláca.

Čistím namrznuté sklá na aute. S mojou nedorastenosťou a krátkymi ručičkami to ide dosť pomaly až groteskne. Sleduje ma pán z auta drahšieho ako celý môj majetok. Po čase stiahne okno, reku, ponúkne mi pomoc. Namiesto toho z jeho úst odznie: “Mladá pani, ešte dlho?“. Odpoveď sa pýtala automaticky: „Teraz už áno.“ a spomalím pohyby. Nemala som odvahu pozrieť na neho viac a odčítavať mu z pier odpoveď.

Snažím sa vyjsť z parkoviska, nedá sa. Rodičia musia priviesť svoje ratolesti (bavíme sa o bilingválnom gymnáziu) až rovno pred bránu školy, i keď vedia, že je to krátka, úzka a slepá ulica a že každé ráno je to tu rovnaké. Šetrime nožičky a topánočky našich detí, rozmaznávajme ich do nepríčetnosti, len tak ďalej.

Na miesto určenia prichádzam včas našťastie, aj ľudia z komisie sú ústretoví, rozumne komunikujeme a dospejeme k uspokojivému kompromisu.
Cestou do roboty sa zastavujem v McDonalde, chcem si kúpiť niečo na obed, lebo viem, že tu dnes budem dlhšie kvôli projektu. A tu, milý Michael, fiktívne vyťahujem zbraň podľa tvojho vzoru. Vymoženosť raňajkového menu dorazila aj k nám. Pot mi oblieva čelo ako tebe, ale zvládam to statočne. Nebudem mať teda šalát na obed, lebo ďakujem, vajcia na rôzne spôsoby si neprosím.
Tak sa zastavujem v obchodnom dome, kde budú vraj za 10 minút dopečené stehná. Poberiem sa tak do supermarketu, pre upokojenie si kupujem hyacint na stôl do triedy.
Na vozíku si zlomím necht do ostrého stavu. Chcem si kúpiť obyčajný pilník, no obchod mi ponúka ibna predražené, kameňmi vybíjané modely. Predýcham a dávam do vozíka. 

Nechcene ma zdržiava pri platení pán, ktorý práve teraz musí riešiť dilemu, čo on bude mať z toho, ak si kúpi poukaz na nákup v hodnote
5,-€. Predavačka nie je schopná dôjsť s ním k záveru, tak mu vysvetľujem, že sa to dáva ako darček. „A to načo dobré? A to komu treba? Čo on z toho bude mať?“ a stále to isté dookola. Neviem, ani ma to nezaujíma, ja chcem mať iba voľný prechod a chcem zaplatiť.
Črepník od hyacintu je špinavý, nedá sa odčítať čiarový kód. Utrieť ho niet s čím. Po úmornom naťukaní kódu mi predavačka slávnostne zahlási: „To je hyacint.“ V nemom úžase som neschopná reakcie.
Kúpim si to nešťastné pečené stehno a prosím si k tomu zabaliť hanácky šalát: “Prosím si hanácky šalát do toho stredného téglika“ a ukážem na neho. Berie ho do ruky a pýta sa ma: „koľko dekov?“.
Ja: „Neviem to odhadnúť, dajte mi plný téglik.“.
Ona: „No ale koľko dekov?“.
Drahý Michael, že ako som ti rozumela v tejto chvíli? Že veľmi.

Nebyť toho, že v momente, ako som cez druhú hodinu vstúpila do triedy, sa na mňa vrhli 3 deti (lebo viac som neuniesla :-D) a viseli na mne od radosti, že som došla, tak hádam aj skončím ako ty :).