Moje životné presluchy

Moje životné presluchy.

 Životné presluchy sú niečo ako prešľapy, ale dejú sa vo zvukovodoch. Okolie občas tvrdí, že to nemá so sluchom nič spoločné, že to bude problém mojej hlavy ako takej, ale ja tomu neverím. Dejú sa mi často, zvykla som si ich pamätať noakosi sa mi vytrácajú. Začnem si zaznamenávať a postupne pridávať...

Existuje viac druhov presluchov. Dnes som si spomenula na tieto:

Môj obľúbený „rodinný presluch“: Pizzeria, čakáme na jedlo. Nudím sa, tak si všímam detaily interiéru. Kdesi vysoko pod stropom visí zrolované premietacie plátno.

Ja: „to by ma zaujímalo, ako sťahujú to plátno dole“.

On: „je tam motorček“.

Ja ( rozčúlená ): „pajonček?!?  Načo by tam bol pajonček?!?“.

Dcéra vyskočí a obzerá sa: „ Samo Tomeček? Kde?“ 

„Presluch dvojitý, až panikoidný“. Miesto - Tatranská Lomnica. Sme po túre, bývame v byte známych. Pokyny sú jasné - nezabudnite zavrieť okno, teraz sme maľovali, aby nenapršalo. Vychádzam z potravín, pred ktorým sedia môj muž a dieťa na veľkých kvetináčoch. Vonku leje. Podvedomie pracuje - zavreli sme okno? Panika zatemní mozog...

Ja: "okamžite si dajte na hlavykvetináče a utekáme domov!" 

Oni: sedia a majú divné výrazy v očiach.

Ja, na pokraji zrútenia: "nepočujete? Dajte si tie kvetináče na hlavy a utekáme domov!"

Dcéra: " aký kvetináč?" 

Ja: "čo akýkvetináč? Vyber si ten kvetináč z ruksaku a daj si ho na hlavu!"

A toto chvíľu pekne dookola, až konečne zmena.

Dcéra: "myslíš pršiplášť?"

Ja, už veľmi ale veľmi rozčúlená: " Jasne že pršiplášť, čo, nepočuješ?" 

Z tohto presluchu vyplýva aj ponaučenie - aj rozčúliť sa treba s chladnou hlavou :).